Hochová: Sila jednoduchosti

Do dvanásteho apríla je možné navštíviť výstavu fotografií Dagmar Hochovej v Umeleckopriemyselnom múzeu Moravskej galérie v Brne. Tiché drámy portrétovaných osobností, pietna staroba, mrazivé i radostné okamihy minulosti, pozývajú divákov ku kontemplácii jedinečného pohľadu na život sám očami autorky.

Stratégia každej väčšej galérie, vrátane tej národnej, je pritiahnuť čo najviac potenciálnych návštevníkov do ich priestorov. Častokrát to nie je len meno umelca, ale aj vhodná marketingová propagácia, ktorá láka široké publikum, čím sa úspešne napĺňajú potrebné kvóty návštevnosti. Na takýchto výstavách, pomerne frekventovane, nachádzame v galerijných priestoroch akademické pozlátko sľubujúce to najlepšie z najlepšieho, pričom výsledok je neraz rozpačitý. Je vôbec možné v 21. storočí, dobe tak zahltenej ukričanými výstavami priniesť niečo nové či jedinečné?

Na prvom poschodí Moravskej galérie, v zdanlivo malej a takmer prehliadnuteľnej miestnosti Camery, venovanej fotografickým expozíciám, prebieha všedná výstava prvej ženy českej fotografie druhej polovice 20. storočia, Dagmar Hochovej. Pri vstupe upúta krátky text kurátora Jiřího Pátka. Výstava má predstavovať výber z pozostalosti venovanej Moravskej galérii dedičmi Hochovej z roku 2013. Prezentované sú pre laickú verejnosť i nie veľmi známe fotografie. Cieľom je poukázať aj na iné polohy tvorby fotografky, než pre ktoré sa stala populárnou. Tri panely členiace výstavný priestor rozdeľujú skupiny fotiek do tematických okruhov. Historicko-politické udalosti vystriedajú po chvíli momenty z bežného života, výjavy zo sirotincov a domovov pre starých ľudí. Druhú časť expozície tvoria práce dokumentárneho a portrétneho charakteru. O osobnosti umelkyne sa dozvedáme prostredníctvom audiovizuálneho záznamu rozhovoru, doplneného o premietanie jej fotografií.

Dagmar Hochová je pomerne často označovaná ako fotografka detí. Táto nálepka (hoc sa s ňou nestotožňovala), jej prischla skrze jej najznámejšie fotografie z obdobia 50. a 60. rokov v socialistickom Československu, v ktorých sa hlavnými aktérmi stali práve deti vo svojej najväčšej prirodzenosti. Z nenútených fotografií roztrhaných pančúch, miesiacich sa s citlivými momentmi z detských domovov, vychádzala esencia čistého detského sveta. Nešlo však o patetické gestá, či falošný sentiment. Bezprostrednosť, ktorú autorka podávala s živým záujmom, sa stala veľmi blízka mnohým divákom. Práve tieto vlastnosti boli spoločným menovateľom celej škály tém na fotografiách, obsiahnutých vo fotografických knihách rekapitulujúcich jej celoživotné dielo, ktoré sama vydala v závere svojho života.

Hochová svojím prístupom zapadala do okruhu humanitne orientovanej dokumentárnej fotografie. Po štúdiu na Fakulte výtvarných umení v Brne, pracovala ako fotografka na voľnej nohe pre niekoľko českých časopisov. Tento životný štýl a postoj, ktorý zdieľala s fotografmi z Magnum Photos, jej umožňoval najmä cestovať a tým okamžitú konfrontáciu s realitou. Nemala tak čas ani priestor pre nasvietenie, ani prípravu objektov fotografovania. Všetko záležalo na správnej chvíli stlačenia spúšte, čo jej plne vyhovovalo.

Fotografie predstavené na výstave, dokresľujú túto obecnú charakteristiku. Motívy mestských uličiek a nábreží otvárajú expozíciu. Bezstarostnosť výjavov, surreálna hra s prirodzeným osvetlením a chytrý detail pripomínajúci Bressonovské ponímanie (ktoré bolo jedným z inšpiračných zdrojov fotografky), poskytujú čiernobiely nostalgický pohľad na povojnovú Prahu. Pozvoľným prechodom odhaľujeme ďalšiu polohu tvorby autorky. Udalosti politického charakteru 60. a 80. rokov, dávajú tušiť nie len tuzemskému divákovi vážnosť minulosti. Tieto momenty, často vynaliezavo ukryté v náznakoch, sprístupňujú až mrazivú atmosféru tej doby. Plynulý prechod do nevinného sveta nechcených detí, crescenduje dojem intimity. Portréty a výjavy zo života starnúcich ľudí zobrazených v pietnej dôstojnosti, avšak bez zbytočného pátosu a umelej estetizácie, stále viac zotierajú pomyslenú hranicu medzi divákom a zobrazeným.

Osobitou skúsenosťou boli stretnutia s portrétmi kultúrnych a politických osobností. Fotografie, akoby starých známych, zachytené v im dobre známom prostredí, vyžarujú auru tichosti. Pohľady, postoje, gestá. Nie je možné v nich hľadať nič opulentné, ani veľkolepé. Fotogenickú umelosť nahradila prirodzenosť, nahosť duše. Duše človeka, častokrát poznačenej ťažkými životnými a politickými okolnosťami. Fotografické obrazy zachytávajúce, slovami ich autorky, tiché drámy. Nenútená melancholická poetika absolútneho intímneho poznania, zotrela hranicu medzi divákom a objektom jeho pozorovania.

Výstava fotografií Dagmar Hochovej je pre niektorých na prvý pohľad všedná, nezaujímavá až vágna. Neoplýva vzletnými slovami, dlhými príhovormi ani vizuálnou výrazovosťou. Je to len rad čiernobielych fotografií. A v tejto zdanlivej jednoduchosti, ktorá mohla byť zároveň aj zámerom kurátora, majú jej diela najväčšiu silu. Jej schopnosť zachytiť život vo všetkých svojich obdobiach a polohách, inteligentným a vyzretým pohľadom. Vystihnutie potrebného odstupu rafinovanými, nie však vytváranými kompozíciami, podľa povahy zobrazeného a najmä vnútorná otvorenosť jej fotografií je práve to, čo dnes v umení častokrát chýba.

Povaha výstavy tým plne korešponduje s osobnosťou fotografky, ktorá svojou nezameniteľnou estetikou a ľudským prístupom pozýva ku kontemplácii našej podstaty. Umelec je predovšetkým človek a to je práve to, na čo pri výstavách zabúdame. Hochová prostredníctvom svojich diel, otvára tieto pomyselné dvere. A tak je možné, že takáto zdanlivo malá výstava povie omnoho viac, než by sme očakávali.

______________________________________________________________

Dagmar Hochová 1926-2012 / kurátor: Jiří Pátek /  Moravská galerie v Brně: Uměleckoprůmyslové muzeum / Brno / 19. 12. 2014 – 12. 4. 2015

______________________________________________________________

foto: archiv MG