Triafanie tajomstiev trianglami

Ján Čumlivski / Žár/Glare / Informační systémy v novém věku/Infomation Systems in the New Age / Štokovec, priestor pre kultúru 2014

Recenzia Miloša Ferka diela Jána Čumlivskeho Žár je doslova riavou, ktorá buráca od začiatku až do konca. Nie je len kritikou, ale echt životabudičom a zobudí v čitateľoch viac ako len záujem.

Gotický horor sa odohráva v okolí hotela uprostred Slovenska. Chlapík bez bázne, hany a predsudkov prišiel loviť pstruhy, Hawklineovské príšery a hľadať tigre v melónovom cukre doprostred džungle fujár maskovaných za smreky... Stretáva riaditeľa, ktorý bohatstvo získané z turistického ruchu ako aj iných príležitostí hromadí v úkryte pod jazerom, neželaných zvedavcov tu a tam... veďvietečo... No hrdina sa nedá! Je rozprávač a nebojí sa ničoho. Najmä nie jazyka. Prestúpil prah poctivosti poriadku a na realitu môže kašľať s prehľadom génia, ktorý so zažmúrenými očami s rukami vo vreckách z pamäti a zdrojov slinných žliaz na perzskom koberci zanecháva mláčky v tvare modrých kvetín, Rafaelových madon, no najmä zakliatych zámkov plných ruží filozofie braku...

Odkazy v texte sa vrstvia natoľko husto, že vytvárajú novú jednoliatosť. Nič nové pod slnkom. Štýl - cudzopas. Nasáva atmosféru poctivých westernov špikovanú alúziami na realitu éčkového románu absurdity a hrôzy deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Dejiny a spomienky vtesnané do tohto rámca nadobúdajú podivuhodnú súdržnosť –napokon obsahu je vo vyjadrení natoľko dobre doma, že sa vracia k obľúbeným žánrom. Skutočnosť zobrazená v štýle popkultúry sa ňou stáva, pretože takou bola pôvodne sama od seba a zo seba sebou – predsa práve toto obdobie dychtivo hltalo pásomnice desiatky rokov zakazovaných desiatok sérií až napokon prehltlo samoseba v bludnom kruhu urobora používaného namiesto kotúča toaletného papiera vo WC na benzínke v Pohroní, na skok od Novej Bane, kde istému známemu, momentálne poctivému podnikateľovi, prisnilo sa, že roku pána 1998 v marihuanovom rauši pobiehal nahý. No vraj to bola iba pravda...

Čeština knihy pochopiteľne je jednou z vrstiev štylizácie. Zaklínadlo, signál, pozvánka na cestu zošitovkami, ktoré v krajine karpatského oblúka vtedy nevychádzajú a dnes nieto prečo a za čím smútiť, vyrástli sme. Miestami až tak, že sa... ale pst! Hrozí spoiler, preto poďme ďalej, držme sa predlohy!

Paralelný text v americkej angličtine preložený Nathanom Fieldsom dodáva dielu celoplošne súdržný parodický kolorit. Publikácia z vydavateľstva Štokovec Publishing House sa musí prezentovať i mimo obmedzeného kruhu provincie, veď predsa ona jest

výstupem tříměsíční residence na Banské Stanici v roce 2013, který podpořil Visegrádský fond...

Vskutku, Žár. Zžieravosť účinku dvojsečnej čepele zrkadla reality a fikcie pôsobí paralelne. Pretavené podnety udierajú do konštruktov popkultúry, banálnosť dejových schém v ktorých je obnažená stupídnosťou počinov okopírovaných z historiek o „divokých a zlých deväťdesiatych“, ktoré zasa samy seba usvedčujú podobnosťou s textami, štruktúre ktorých sa vôbec nevzpierajú. Ústredné dvojvrstvie súzvučnej taveniny lemujú prestrihy pôžitku z lektúry vyšších poschodí umenia (nemenujem, kto vie, nájde sám) a zášľahy voči dnešku (viď vyššie).

Pravdaže, Kritik, ktorý stojí si za Hodnotou, nesmie zabudnúť na Filozofickú Klenbu (karpatského oblúka) stvárnenú v podobe polemiky s čoraz väčšmi trápnym hľadaním tajomstiev/poznania pravdy vo svete prelezenom bitmi ako syr dierami - pričom pravdaže rýchlosť prietoku informácie hmotou a realitou zanecháva po sebe a sebou... efekt ementál...

Text tvorí polovicu diela. Sotva. Žár je ilustrovaný román. Mohol by azda byť prvý slovenský, keby o to stál. On a Slovensko.

Takže nie je.

Zato autor knihy jestvuje. V odraze obrazu. Uprostred trojjedinnosti trianglu sémantického trojuholníka žongluje. Hrdina, tvorca, rozprávač, tekvica, melón, dyňa. Designátor, designát, denotát. Bez mučenia v podzemných kobkách pod jazerom priznávam, že uvedené pojmy sa mi odjakživa donekonečna pletú... inštinktívne napokon cítim, že jedná sa o ďalšiu fintu Veľkých Duchov, ktorou sa usilujú zakryť Lásku a Úctu voči Trojiciam. Však srdcia, žalúdky i konečníky milovníkov túlavých psov, deravých obrusov, komiksov a textov konkrétne hmatateľnej fantázie (som ateista, no keby predsa, vedel by som byť azda pohanom a zabávať sa so šamanmi historkami o bohoch a ich bojoch či trikoch, zbabelých bohov bez tváre ignorujem ako oni a vyššia matematika či filozofické systémy mňa) a skepsy v realite sa vzpierajú... napriek tomu, že Gogoľ, Poe a Slowacki sa určite náhodou narodili v tom istom roku, žiara škvarí ikony, znaky sa kotúľajú chodbami v labyrinticky pokrútených tvaroch... a ja sa radujem z chladnokrvného zápalu diela odmeraného po kvapkách a písmenách na milimeter mililitra do efektu afektu avantgardného braku postmoderny. Nuž hor sa! Kone na stetsony, ruky do vrecák a utekajme!

Váchal by dielo vydal v podobe drevorytu... ale napokon štokovec zaváži viac...

 

-----------------------------

Foto:  Maja Štefančíková

Miloš Ferko | Narodený 1974 v Spišskej Novej Vsi, spoločne s Ondrejom Hercom napísal Dejiny slovenskej literárnej fantastiky do roku 2000. Text neskôr prepracoval a rozšíril do podoby publikácie Dejiny slovenskej literárnej fantastiky. Autor poloautobiografického románu Šťastie za dverami, osternových psychodramatických poviedok Tisíc toliarov za Olgu Stadnicku a dvoch rozprávkových kníh. Preložil knihu poviedok Viktora Pelevina, knihu rozprávok Eduarda Uspenského a niekoľko poviedok autorov poľskej fantastiky. Údajne ho, podľa vzoru Buster Quijote, napísali knihy. V každom prípade, čo o ňom nenájdete na nete, je pravda.