TS: Ilona Németh

Ilona Németh / Revised Version/Opravená verzia / tranzit.sk, Beskydská 12, Bratislava / 25.09.2014

O hodnotách

Každá výstava, či už individuálna alebo kurátorská, vychádza z osobných pohnútok - niečo sa musí vysloviť, zverejniť. Ak považujeme inštitút umenia za stelesnenie verejnej sféry, či vhodnú platformu pre konfrontáciu rôznych názorov a stanovísk, umelecký prejav umiestňujeme do potenciálne konfliktného priestoru.

Leitmotívom výstavy Ilony Németh je nastolenie diskusie o vzťahu jednotlivcov a histórie, umelca/umenia a politiky. Toto umelkyňa formuluje ako osobnú potrebu v prepolitizovanou prostrední, v ktorom do života ľudí zasahuje aktuálna politika na každom kroku, respektíve v ktorom sa pri otázkach týkajúcich sa umenia a rozhodovania ignoruje profesionalita. Po roku 1989 sa mnohým zdalo, že umenie a jeho inštitucionálny systém môžu svoje zákonitosti a vlastný hodnotový rebríček uplatňovať nezávisle od politických záujmov. Ak však vezmeme do úvahy len užší stredo-východoeurópsky región, vidíme, že tento stav netrval dlho. Nárast sociálnej nerovnosti, reaktivácia rôznych nacionalizmov a ďalších vylučujúcich trendov, privlastňovanie verejného priestoru v prospech hospodárskych a politických záujmov – to všetko sú fakty, ktoré nemôžeme prehliadať.

Prirodzene, pri vnímaní vzťahu umenia a politiky ako konfliktu, nevychádza Ilona Németh z nostalgie za ideálom umeleckej slobody 19. storočia. Jadrom jej hodnotového rebríčka je preberanie spoločenskej zodpovednosti, zaujatie stanoviska a nevyhnutnosť vyjadrovania názoru. Irituje ju zraniteľnosť umeleckého zámeru/diela vo vzťahu k tzv. „ad-hocizmu“ , ktorému je umelec zaoberajúci sa spoločensko-politickou problematikou vystavený.1

Ilona Németh sa rodinnými príbehmi a osobnou históriou nezaoberá prvýkrát.2 Tento raz siahla po jednom z predurčujúcich zážitkov svojho detstva - pravidelných nedeľňajších rozhovoroch dvoch ľavicových intelektuálov, jej otca a strýka. Východiskom je teda spomienka na rodinný trojuholník, v ktorom ako mladé dievča počúvala názory dvoch mužov, svojich dvoch potenciálnych vzorov. Ako sa dozvedáme z videozáznamu rozhovoru s jej strýkom z matkinej strany Rudolfom Szabóom, títo dvaja muži vnímali v danom čase rôzne aspekty komunizmu z rôznych hľadísk.3 Videozáznam rozhovoru so strýkom je dokumentom sumarizujúcim jeho životnú dráhu a skúsenosti, a zároveň akousi generačnou konfrontáciou zo strany umelkyne, ktorá vo svojej rodine nadobudla najväčšiu hodnotu - pocit zodpovednosti. Avšak, podmienky a spôsoby jej uplatňovania si už musela vytvoriť sama. Ilona Németh sa nedokázala stotožniť ani so svojim otcom, ktorý mal síce pluralitné názory, ale bol presvedčeným komunistom, ani so svojim strýkom, ktorý sa maximálne angažoval vo veci národnostných menšín, ale pritom bol monoliticky, hierarchicky zmýšľajúcim človekom. Odmietnutie mužských vzorov jej však umožnilo nastúpiť na cestu, vybudovanú na báze vlastnej, ženskej, občianskej a umeleckej identity, a zároveň podnietilo vnútornú potrebu zápasu vyplývajúcu zo zodpovednosti voči sebe samej i ostatným.

Zosnulý otec Eugen Németh je prítomný prostredníctvom predmetov, ktoré sa s ním spájajú. Jeho prítomnosť je explicitná iba prostredníctvom jeho fotografie. V prípade ďalších dvoch predmetov –transformovaného konferenčného stola a fragmentu náhrobného pomníka - sa dostáva do úzadia.4 Fotografia pochádza z prelomu 1960-70-tych rokov a zachytáva Eugena Németha v pozadí s delegáciou pri príchode na otvorenie výstavy kvetov Flóra Bratislava, ktorá sa konala v PKO (v Parku kultúry a oddychu) a bola usporiadaná podľa prísnych geometrických pravidiel. Život uväznený v šablónach a princíp centralizovaného systému (vodca a jeho „šlepy”) sa objavujú na úrovni reprezentácie. V ďalšom diele prezentovanom na výstave – v montáži obrazového materiálu z filmového archívu – sme konfrontovaní s modelom hierarchickej štruktúry. Vlečná loď v tomto filme, ku ktorej sa strýko prirovnáva, môže byť vnímaná ako vzor zodpovednosti a prepojenia, ale zároveň aj ako model centralizovaného riadenia.

Kým videozáznamy založené na princípoch narácie a reprezentácie a dramatická prítomnosť snímačom regulovaného, sporadicky sa otvárajúceho a zatvárajúceho stola, pripomínajú mechanizmy histórie, fragment náhrobného pomníka ako konečné dedičstvo je len mlčky prítomný.

Ilona Németh vytvára priestor, v ktorom sú všetky jeho prvky viacnásobne prepojené, podobne ako sú sieťovo poprepájané aj obsahové korelácie diel, z prienikov ktorých vychádzajú rôzne, prípadne aj protichodné smerovania. Celý priestor je ťaživý, lebo sa v ňom otvárajú otázky, na ktoré nedokážeme jednoznačne odpovedať. Na životnej dráhe jednotlivca nie je možné stanoviť pomer osudovosti a vlastného presvedčenia. Zo súčasnej perspektívy je ťažké porozumieť kontextu niekdajších rozhodnutí, či pochopiť protirečenia danej doby/režimu. Preto aj interpretácie divákov môžu byť výrazne odlišné v závislosti od ich veku, spoločenského postavenia, politickej orientácie a kultúrneho zázemia. Z konfrontácie individuálnych osudov a histórie však vyplývajú určité ponaučenia, ako napríklad dôležitosť rozlišovania medzi predstavami a realitou, či zmeny svetonázoru v meniacich sa dobách. Ak je dnes ťažké pochopiť, ako bolo možné viesť legislatívny boj za právo menšín na sebaurčenie v centralizovanom hierarchickom systéme, je na zamyslenie aj to, prečo sa to nedarí uskutočniť v demokracii.

Jedným zo špecifík tvorby Ilony Németh je citlivosť voči bezprostrednému milieu výstavy, respektíve jej potreba vytvárania kontextu. V tomto prípade vytvára otvorenú situáciu, ktorá generuje ďalšie interpretačné rámce s novými významami a obsahmi. Umožňuje to už spomínaný „sieťový“ charakter výstavy, ktorý predurčuje jej obsahovú náplň. Vrátiac sa k spomienke, ktorá podnietila vznik centrálnej idey výstavy - k trojuholníku mladého dievčaťa a dvoch zrelých mužov - môžeme konštatovať, že sa dnes už taktiež dospelej a zrelej umelkyni podarilo zmeniť základný postoj: „diskusia” už neprebieha v prísne vymedzenom okruhu, ale v otvorenom priestore sieťového charakteru. Výstava neponúka odpoveď na spôsob uvoľnenia napätia medzi jednotlivcom a kolektívom či umeleckou a občianskou zodpovednosťou, ponúka však perspektívu a vytvára podmienky pre rovnosť diskusných pozícií.

Judit Angel

----------------------

1, V súvislosti s koncepciou budapeštianskej výstavy, ktorá začala ako politicky angažovaná, ale vo svetle aktuálnych politických udalostí sbolo potrebné ju zmeniť, Ilona Németh povedala: „No keď sa zaoberáš politikou v umení a robíš nejaké veci, ktoré sú spojené so spoločenskou kritikou, nemôžeš sa potom odrazu tváriť, že to nevidíš.“, in „Beriem to takto. Rozhovor Fedora Blaščáka s Ilonou Németh”, Dilemma, red. Edit András, Kalligram, Dunaszerdahely/Dunajská Streda – Bratislava, 2013, s. 319

2, Skoršie práce zaoberajúce sa osobnou históriou: Gyula Szabó (billboard), 8 mužov, Zsófia Meller (videozáznamy rozhovorov) alebo séria výstav Dilemma. Pozri: www.ilonanemeth.sk

3, Kariéra poľnohospodárskeho inžiniera Eugen Németha sa rozvíjala postupne od 1960-tych rokov až do jeho odchodu do dôchodku po páde režimu. Okrem iných bol predsedom JRD, zástupcom ministra, neskôr generálnym riaditeľom šľachtiteľského a semenárskeho podniku Slovosivo. Právnik Rudolf Szabó bol okrem iného tajomníkom Csemadoku a podpredsedom slovenského parlamentu. Jeho kariéra bola v roku 1971 prerušená, za „príliš“ aktívnu činnosť pri tvorbe ústavného zákona o postavení národnostných menšín bol vylúčený zo Strany a automaticky aj z Csemadoku - organizácie Maďarov na Slovensku, spoločenské funkcie mohol opätovne zastávať až po rehabilitácii v roku 1989.

4, Pôvodný jedálenský stôl sa po odchode Eugena Németha do dôchodku počas jeho krátkeho obdobia podnikania využíval ako rokovací stôl.