Trip Tip: Periférne Centrá

Další díl Trip Tipu je věnován organizaci Periférne Centrá, která sídlí v obci Dúbravica u Banské Bystrice na Slovensku. Na otázky o vzniku a fungování organizace a o projektu „Kunstdorf“ odpovídal jeden ze zakladatelů Center výtvarník Andrej Poliak.

Dom U Gazdov, sídlo Periferných Center

Popište prosím začátky organizace Periférne centrá. (Případně důvod, proč se organizace nakonec usadila v Dúbravici.) Periférne centrá od roku 2009 fungovali ako projekt, v roku 2011 sa pod rovnomenným názvom zrodilo aj občianske združenie, pod hlavičkou ktorého odvtedy realizujeme všetky relevantné aktivity. Približne od roku 2007 sme ešte ako študenti na AU v  Banskej Bystrici realizovali v Dúbravici, kde som býval a stále bývam, rôzne výstavy, inštalácie, happeningy, projekcie. Táto, pre slovenský vidiek v tom čase netradičná aktivita, sa nám zapáčila, tak sme sa rozhodli s podobnými vecami pohybovať aj v iných lokalitách-dedinách Slovenska, vtedy vznikol aj názov-pojem Periférne centrá. Takže Dúbravica preto, lebo je to miesto kde mám/e isté zázemie, kontakty a hlavne je to prostredie, ktoré dobre poznáme.

Proč jste se rozhodli pořádat happeningy a akce mimo umělecká centra a instituce? Prišlo nám to vtedy ako dobrý nápad. Zdalo sa nám, že sme otvorili novú tému. Pritom nám to pripadalo úplne logické, tvoriť dobré súčasné umenie kdekoľvek v rámci krajiny/štátu. V našom prípade to bol prevažne vidiek, uvažovali sme, že si to aj ľudia na vidieku zaslúžia. Cítili sme napríklad aj kus akejsi diskriminácie, že vidiek ako prostredie/téma/kultúra, inšpiračný zdroj sa neakceptuje, alebo nie je zaujímavý tak ako by mohol/mal byť.

Prišlo nám aj akosi logické tvoriť „v prostredí mimo umeleckých centier“, veď ja ako umelec by som primárne nemal tvoriť pre tieto centrá, či inštitúcie, keďže žijem v prostredí „mimo“, zaujímajú ma témy miestne, aj keď to samozrejme môžu byť zároveň témy širšieho významu, kľudne aj globálne, ja ich, a všetko ostatné, primárne vnímam z pohľadu obyvateľa istej lokality, v mojom prípade lokality „mimo“.

Na druhej strane, môj záujem o lokalitu kde žijem, ale nielen tam, ale aj napríklad keď cestujem, je taký široký, ako to len dokážem. Študujem rozmanité zdroje, nielen textové či kultúrne, až napokon viem o lokalite tak veľa, až sa mi zdá dôležitou/zaujímavou. Keď takto získam množstvo zaujímavých informácií aj o zdanlivo zastrčenej „diere“, precítim jej dôležitosť v rámci širšieho kontextu, zaujíma ma napríklad aj fakt, ako jej zastrčenosť slúžila, povedzme širšiemu kultúrnemu kontextu.

Je napokon mnoho dôvodov, prečo sme tak v podstate museli urobiť.

Jednota v Dúbravici

Navazujete ve své aktivitě na nějakou konkrétní tradici na slovenské umělecké scéně? V slovenskom prostredí bolo v minulosti viacero ľudí, skupín, aktivít, ktoré oslovila práca mimo centier/na vidieku. Takže myslím, že v prípade Slovenska sa nejedná až tak o niečo nové. Mohli by sme hovoriť napríklad o celom 19. storočí, kedy na Slovensku veľká skupina slovenských vzdelancov s najlepšími európskymi či uhorskými školami pôsobila práve na vidieku... celé slávne národne obrodenecké hnutie Štúrovcov vtedy pôsobilo prevažne na vidieku.

Ale Slovensko bolo v celej svojej histórii silno vidieckou či hornatou krajinou, malo priemysel viažuci sa k horám – baníctvo, drevospracujúci priemysel, alebo hradné sídla týčiace sa na skalách, tými je Slovensko posiate,  takže sa dá povedať, že kultúra Slovenska – Horného Uhorska, bola kultúrou horskou, v horách, na vidieku. Donedávna na Slovensku nebolo veľkého mesta, Bratislava narástla do podoby väčšieho mesta až za posledné storočie.

Mnoho gotických či renesančných malieb a sôch od európskych majstrov nájdete na Slovensku práve v malých vidieckych kostolíkoch. Proste, zdá sa mi, že tu je to/bola bežná věc, že centrá kultúry sú aj na vidieku. To sú tradície, na ktoré, si myslím, že prirodzene, vedome, či podvedome, nadväzujeme.

Můžete nám přiblížit koncept tzv. Kunstdorfu? Jednoduché. Slovensko momentálne ešte stále zápasí s naštartovaním činnosti prvej/prvých Kunsthalle, kde sa majú vytvoriť konečne veľkorysé podmienky pre prezentáciu súčasného umenia, no a my v Periférnych centrách, sme si, logicky, v rámci našej činnosti a snáh, povedali, že vytvoríme vidiecku obdobu. A tento zámer sme sa rozhodli realizovať veľkoryso tiež, a vztiahli sme ho na celú dedinu  -  vytvoríme rovno celú Kultúrnu dedinu.

Mal to byť hlavne žart, taký prvoplánový, ale nejako sa to chytilo, utvrdzujú nás, že je to dobrý nápad, tak nejako pokračujeme, aj keď teda musím povedať, že dosť neisto a živelne.

Juliana Mrvová: malba Putovanie krajinou

Co je možné teď v okolí Dúbravice spatřit za konkrétní umělecká díla? Predovšetkým je to site-specific procesuálne dielo miestna Podpolianska krajina, ktoré odporúčam vidieť a zažiť čo najlepšie a precízne, je to náramný, nielen intelektuálny pôžitok.

Z našej produkcie je tu k videniu niekoľko starších aj novších diel, tiež dosť procesuálnej povahy. Dielo Someday I will go my own way z roku 2011 od Lise Wulff, ešte stále Putovanie krajinou (srdca) od Juliany Mrvovej, veľkoformátová maľba inštalovaná na miestnej Jednote, dva architektonické objekty - úžitkové diela - rozhľadňa Unimo (Sekula, Lepej, Bosík) a Sauna Kunstdorf od H3T architekti, teraz dokončujeme tretí objekt, DBSP01, včelín-knižnica od Ota Hudeca. Spomeniem napríklad aj: Vyhliadka na tri dediny od Bojany Atlija, Protective forces Carlosa Carmonamedinu, Obrazáreň Skalka od Mareka Halásza. A ešte niečo viac.

Jak se podle Vás mění percepce uměleckého díla, pokud za ním divák putuje do přírody? Mení sa. Napríklad, popri vnímaní diela musí vnímať aj také veci ako slnko, vietor, dážď, hmyz,  vtáky, „hrozbu“ medveďa, vlka, psa, kravy, ovce, či pastiera, ale aj vlastnú chôdzu a celkovo fyzickú aktivitu pri stúpaní do kopca a podobne.

Myslím, že umelecké diela dostávajú v podobe miestnej hornatej krajiny s naozaj nádhernými výhľadmi na polovicu stredného Slovenska silnú percepčnú konkurenciu.

Rozhľadňa Unimo

Zapojujete do své aktivity také místní obyvatele? Pokud ano, tak jak? Samozrejme. Zapájame ich, či už ako divákov, alebo užívateľov, ale často napríklad využívame aj ich zručnosti. Napríklad zváračské, drevospracujúce, či iné, pri výrobe diel, ak si autor nedokáže sám poradiť s niektorou časťou diela, alebo pri jeho inštalovaní, a podobne.

No a samozrejme, často je inšpiratívne pre umelcov prichádzajúcich pracovať na vidiek, či už našich rezidentov alebo umelcov particpujúcich na akciách Periférne Centrá, zapojiť do procesu tvorby miestnych obyvateľov. Ako príklad si dovolím spomenúť dielo Pamäťová mapa Ilije, ktorej autorkami sú výtvarníčky Adéla Täubelová a  Adéla Součková,  ktoré zozbierali od miestnych obyvateľov rozmanité príbehy a udalosti viažuce sa k rôznym miestam v Iliji a tieto potom veľmi vydarene a šarmantne vizualizovali.  Tu by som chcel zároveň venovať spomienku Adéle Täubelovej, ktorá práve v týchto dňoch tragicky zahynula. Ich maľba by teraz mala ozvláštňovať verejný priestor v centre dediny.

A nakonec, můžete nám prozradit své plány do budoucna? Predovšetkým! Zachrániť, zrekonštruovať dom U gazdov, kde sídlime, aby sme jednak prispeli k záchrane miestneho kultúrneho dedičstva a zároveň získali konečne komfortné/kultivované podmienky pre fungovanie kultúrneho centra.

Popri tom sa plánujeme starať o záhradu, kde máme zeleninu a ovocie pre účely centra, tiež včely a zdokonaľovať sa v týchto činnostiach. Silno uvažujeme, vlastne sme už začali aj pracovať v teréne,  ešte viac prepojiť našu umeleckú činnosť s pestovaním, konkrétne s ovocinárstvom a celkovo premýšľame nad úžitkovosťou voľného umenia v kontexte našej lokality.

Pripravujeme aj ďalšie pobyty/tvorbu umelcov, konkrétne Zuzana Medzihorská začína pomaly pracovať na svojom sociálne participatívnom projekte Nosím sa v Dúbravici, či ako som už spomínal, chceme dokončiť objekt Ota Hudeca, aby sme už mohli doňho inštalovať včely a knihy.

Chceme zorganizovať ďalšiu maliarsku rezidenciu v rámci projektu Jednota, vymeniť tam momentálne vystavenú maľbu za novú, vybrali sme si tentokrát umelkyňu Danielu Krajčovú.

Anna Remešová | Je redaktorkou Artalk.cz. Vystudovala teorii a dějiny moderního a současného umění na UMPRUM a byla členkou Ateliéru bez vedoucího. Aktuálně se jako doktorandka na AVU věnuje výzkumu Náprstkova muzea v Praze.