Denníkové záznamy Rudolfa Sikoru

18. 4. 2014Artalk Recenze

Najnovšia výstava "Pri meraní tlaku a telefonovaní (Zamrežovaný zápisník)" slovenského umelca Rudolfa Sikoru v priestoroch galérie ZAHORIAN&co v Bratislave je pre mnohých trochu prekvapením. A to nielen formou, ale aj obsahom. Sikora sa v predchádzajúcom období orientoval skôr na tvorbu trojrozmerných objektov, na úlohu či osud avantgardy a najmä ruskej avantgardy, ktorá hlásala príchod nového čistého človeka, a samozrejme, ako sa tiahne celou jeho tvorbou, aj na svoje postavenie či svoju úlohu v tom. V aktuálnej tvorbe sa vrátil k závesnému obrazu a významne zmenil aj tému. Uzavrel sa do seba a svojich myšlienok a pre diváka otvoril svoje súkromie, svoje tajnejšie „komnaty“. Nečakajme však veľké premeny, excentrik Sikora je v súkromí veľmi podobný, ako na verejnosti. Čo je najväčšou zmenou, že k sebavyjadreniu používa aj automatickú kresbu. Tá v umení nie je novinkou. Objavuje sa už u dadaistov a výrazne ju presadili surrealisti a konkrétisti a dnes je už klasickým výrazovým prostriedkom. Na českej scéne ju napríklad využíval, či využíva Milan Grygar, Zdeněk Sýkora, alebo Martin Mainer.

Názov Sikorovej výstavy nie je žiadnym zašifrovaným symbolom, vystavené diela naozaj vznikali ako automatické kresby, či denníkové zápisky pri telefonovaní, alebo meraní tlaku. Kto autora osobne pozná, neprekvapí ho, že tých kresieb sú doslova stovky. Pri spomínaných dvoch činnostiach trávi hodiny a hodiny času. A tak je dobre, že aj z toho zanechal stopu, ktorá, ako dokazuje výstava, vie osloviť. „Zápisky“ obsahujú množstvo informácií, od súkromnej korešpondencie s priateľmi, či svetovými kurátormi, cez poznámky k aktuálnemu dianiu (napríklad trochu absurdnému zápasu o Kunsthalle-neKunsthalle na brehu dunajskej priehrady), ale aj poznámky k autorom – študentom pri mnohohodinových štátnicových či doktorandských sedeniach v komisiách na akadémii v Prahe, alebo na slovenských umeleckých vysokých školách. Nájdeme tam aj genealógiu sikorovskej famílie, kde zasvätení zistia, že Rudolf Sikora nie je jediným umelcom v rodine, či tak typické sebazobrazovanie, v tomto prípade v podobe zmnoženého podpisu, ako súčasti vesmíru. Ale narazíme aj na informácie bulvárnejšieho typu. Komu niečo hovoria hodnoty nameraného tlaku, nemôže si nepoložiť otázku, ako vôbec môže Sikora nielen tvoriť, ale aj žiť. Pri takom nízkom tlaku by sme asi očakávali, že tak veľký človek prespí celý deň. A na zamyslenie, či bulvárne pobavenie sú aj kresby plné kosoštvorcov.

Podľa Rudolfa Sikoru musí umenie osloviť nielen obsahom, ale aj rozsahom, a v pomere k jeho osobným i osobnostným rozmerom potom neprekvapuje, keď jeho diela tiež dosahujú u nás nie často vídané rozmery. V tomto prípade na zväčšenie zápiskov formátu A4 využíva počítačový prenos na veľkorozmerné maliarske plátna vysoké až 3 metre. Ale diela nenecháva v čistej podobe. Dopracováva predlohu, i digitálny obraz a nakoniec vstupuje aj do samotného výsledku a so štetcom v ruke ešte robí zásahy. Tým na jednej strane potvrdzuje, že mu nejde len o obsah zápiskov či automatizmov, teda odkrytie svojho privátneho JA, ale aj o ich formálny umelecký výsledok, teda dielo, a na strane druhej im dáva svoj, z minulosti už známy, rukopis. Na akési aspoň symbolické prekrytie súkromia používa Sikora, preň tak charakteristické, mreže, čierne i červené. Na plátne často pôsobia až plasticky a divák z diela nevytuší, na ktorej strane stojí on, a či mreže sú na ochranu, alebo za trest. Musí si na to odpovedať sám. Na veľkoformátových dielach si môžeme napríklad pozrieť komentáre k zápasu o galériu Danubiana a kunsthalle („16. 1. 2012 na MK SR“), kde sa Sikora, nie vlastnou vinou, dostal v mediálnom zápase na stranu konzervatívcov, ktorí, podľa „bojovníkov“ za kunsthalle obhajovali gýčiarsku Danubianu. Z odstupom času si môže človek pri diele klásť otázku, čo ukázal čas? Myslím si, že Sikora, ktorého meno nájdeme medzi štedrými donormi kunsthalle v Žiline, na rozdiel od ostatných mediálnych bojovníkov, v realite obstál. Ale o tom niekedy inokedy...

Na výstave, okrem siedmych veľkoformátových plátien nájdeme aj pôvodné „zápisky“. Je ich vyše 40 a sú zarámované v elegantných čiernych kazetách, ktorými, akoby nám chcel konceptualista Sikora kollerovsky naznačiť, že u umelca je celý život umením a preto aj bežné zápisky, či automatické kresby treba vnímať aj z tohto uhla. Na dôkaz, že táto aktivita sprevádza Sikoru desiatky rokov, môžeme vidieť aj 40 rokov staré denníkové zápisky, tie však skôr ako skice budúcich možných projektov. V priestore, ktorý je v galérii Zahorian&co skôr knižnicou a kanceláriou zároveň, nachádzame objekt, ktorý poznáme už z minulej Sikorovej tvorby. Keďže vernisáž výstavy bola 14. marca a Sikora je „homo politicus“, čiernou mrežou zamrežovaná mapa Slovenska znie, aj v kontexte slovenskej politickej reality, hrozivo. A ružové neónové podsvietenie, napriek snahe, optimizmus nedodáva.

Rudolf Sikora hovorí o svojej najnovšej tvorbe ako o ľavobočkovi. Ale ako to často pri deťoch rodičov so silnými génmi býva, tohto ľavobočka by márne zapieral. Je celý „potatený“.

Kurátorkou je Silvia Van Espen výstava potrvá do 25. 4. 2014.

© Boris Kršňák

autor je nezávislý publicista a manažér v umení