Priestor pre finalistov

Finalisti Ceny Oskára Čepana pre rok 2013 sú Radovan Čerevka, Erik Sikora, Martin Vongrej a Zuzana Žabková, víťaz bude vyhlásený už tento štvrtok 10. októbra o 18 hodine. Pár poznámok ešte pred vyhlásením si urobila Martina Kopecká, ktorej sme ponúkli, ako jednu z prvých reakcií na cenu.

Zuzana Žabková

Štyria finalisti Ceny Ceny Oskára Čepana predstavili svoje diela v piatok 25. spetembra 2013 „tentokrát“ na druhom poschodí Pisztoryho paláca. Zuzana Žabková, Martin Vongrej, Radovan Čerevka a Erik Sikora nainštalovali diela vo „veľkorysých“ samostatných priestoroch. Keďže stály galerijný priestor na prezentáciu ceny Oskára Čepana (ďalej len COČ) neustále absentuje, je nutné, aby výtvarník, kritik aj divák brali ohľad na dané podmienky výstavného priestoru. Po prezentácii minulých finalistov, tak vznikali debaty a výhodách a nevýhodách daného priestoru. Priestory v galérii Médium, v Cvernovke, ale aj Umelke neboli prijímané pozitívne. Uvidíme, ako bude prijatý nový priestor tento rok, pri prezentácii súčasných finalistov v Pisztoryho paláci.

Osud samotného paláca vskutku stelesňuje krátke a deravé dejiny nášho slovenského národa. Vysoké kazetové stropy, drevom vykladané vikiere, mramorové tabule so socialistickými heslami, červené schodiskové koberce, v miestnostiach kryštálové lustre a ťažké veľké drevené skrine, ktorými sa nedá a nesmie pohnúť. To sú podmienky pre vystavujúcich finalistov COČ 2013.

Palác v eklektickom štýle nechal postaviť bohatý židovský lekárnik Pisztory koncom 19. storočia. Osudy rodiny lekárnika nie sú dostatočne známe, ale „končia niekde“ za druhej svetovej vojny. Palác bol sídlom nacistických vyslancov a neskôr po znárodňovaní v päťdesiatich rokoch, sa palác mení na Leninovo múzeum. Po Nežnej revolúcií bol pridelený zahraničným Slovákom, na prelome tisícročia sa prázdny palác uzatvára a donedávna chátral. Aj napriek potrebnej a nákladnej rekonštrukcii sa palác s podporou Starého mesta využíva na kultúrne projekty. Jedným zo známych podujatí, ktoré sa v paláci ročne konajú je Bratislava Design Week. Nebolo tomu inak ani tento rok a v čase od 17. - 22. septembra patril palác designu. Finalisti COČ tak mali necelé tri dni na inštalovanie umeleckých diel.

Martin Vongrej

Prvá priechodná miestnosť patrí Zuzane Žabkovej (1987). Predstavuje sa inštaláciou Úsmev Giocondy. Názov je prevzatý z nájdenej knihy mystérií a v inštalácii vytvára spleť odkazov súvisiacich s Giocondou a jej umeleckým stvárnením v rôznych historických obdobiach. Jeden z Duchampových manifestov ready-made sú dokreslené fúzy Da Vinciho Gioconde – Žabková naň odkazuje rotujúcim objektom. Vo vystavených kresbách autorka hľadá úsmev Giocondy priamo v poviedke. Kresby vznikali hľadaním konkrétnych písmen názvu na stránkach poviedky. Výsledné kresby poslúžili, ako podklad pre choreografické spracovanie vo videu Für Elise, natočené priamo vo výstavnom priestore. Vo viacerých rozfázovaných momentoch otáčajúcej sa kamery okolo vlastnej osi sa objavujú tanečnice v rôznych tanečných etudách. Symbol kruhu sa objavuje aj vo videozázname kryštálového lustra, ktorý beží v televízií umiestnenej na zemi pod lustrom.

Martin Vongrej (1986) vo svojej inštalácii Spomienky z absolútna zakomponoval výstavný priestor podobne ako Zuzana Žabková. Ide o sériu dvanástich fotografii vyfotografovaných v samotnom výstavnom priestore. Na jednej strane ide o fotografiu dvoch stromov, ktorých koruny sú plné imela a na druhej strane je fotografia už iba jedného zo stojacich stromov, pričom ten druhý spadol a kus jeho pňa je umiestnený na stene – z pňa do protiľahlých rohov vybiehajú alebo sa do pňa zbiehajú šnúry s fotografiami. Do čiernobielej fotografie vyrezal kruh, zasunul do euroobalu a opätovne fotografiu celu odfotografoval. Vznikli tak neostré fotografie, s pomyselnými letokruhmi. Imitácia opaku rastu, vrstvenia a neustáleho sprítomňovania je dostatočne imanentná a núti diváka sa k fotografiám neustále vrátiť a sledovať znovu. „Rems nedej nel erímsev ov (vzdialovaním sa vnáram)“ jedna z viet nám môže poslúžiť pri dešifrovaní diela. Kto však prišiel na vernisáž, mohol si vypočuť komentáre priamo od autora.

Radovan Čerevka

V inštalácii Radovana Čerevku (1980) čítame časovú líniu vojny v Afganistane. Z popisu sa dozvedáme, že ide o najdlhšiu vojnu v dejinách amerických ozbrojených síl proti povstalcom v Afganistane, kde je paralelne vedená operácia ISAF pod kontrolou NATO, zameraná na stabilizáciu krajiny. Monumentálna inštalácia parafrázujúca dej vojny, zachytáva v popredí akoby následok boja. Vyprahnutá zemina s pozostatkom munície pochádzajúca z územia, Lešť (prípravné miesto pre slovenských vojakov do Afganistanu). V zadnej časti inštalácie vidieť mesto so stvárnením vojnových udalostí v pop-artovom a komixovom zobrazení. Dnešná hranica medzi zábavným priemyslom, spravodajstvom a jeho spôsobom podávania informácii je stále nejasnejšia a akoby zameraná len na zisk. Obraz a výjavy tak ostávajú prázdne a odkazujúce sami na seba. Čerevka, jediný z finalistov, nereagoval na daný priestor (vedome, nevedome, alebo len z nutnosti podmienok).

Erik Sikora (1986) v poslednej priechodnej miestnosti predstavuje video Plávajúce kamene, kde pokračuje v ponúkaní  nápadov pre kreatívne podnikanie. Súčasťou vernisáže bola akcia s predajom suvenírov pozostávajúcich zo stavebného materiálu. Masívny drevený nábytok v miestnosti z nutnosti „poslúžil“ ako „televízny podstavec“ na prezentáciu videa. Dvanásť minútový spot, kde nám samotný autor predstavuje prevratný objav nájdených „plávajúcich kameňov“ pri košickom jazere, je síce naivne humorný, na druhú stranu odkazuje na závažný problém znečisťovania prostredia. Autor nám ponúka návod, ako predať produkt „plávajúci kameň“. Zbohatnúť môže každý, kto nápad zrealizuje. Okrem predávania plávajúcich kameňov, ako suvenírov, je možné predávať kachličky s ich podtlačou. Vykachličkovať si môžeme kúpeľne aj záchody. Po vzhliadnutí videa a opustení miestnosti sa divák vrátil na začiatok výstavy, kde si mál možnosť suvenír okamžite zakúpiť.

Erik Sikora

Nové galerijné priestory a novinka v možnosti prezrieť si výstavu ešte pred vyhlásením víťaza sú určite pozitívne zmeny. Na jednej stane veľkorysé priestory na strane druhej krátky čas na inštalovanie a zároveň nutnosť zaobchádzať s priestorom ako s kultúrnou pamiatkou. Skôr než pre umelcov tu vzniká otázka pre organizátorov, či bol priestor vybraný vhodne a či sa dostatočne venuje pozornosť prezentácii samotných finalistov pred výstavou a vyhlásením víťaza (jeden večer v KC Dunaj). Na vernisáži určite vznikol priestor na debatu s finalistami, ale bola by určite zaujímavá aj komentovaná prehliadka. Môžu napríklad vznikať mylné dohady o tom, kto z finalistov a do akej miery pracoval so samotným priestorom. Akoby sa COČ stále diala v tajnosti, čo sa tento rok symbolicky odrazilo aj v zavesených šatkách – galerijné popisky na výstave. Diváci sú nútení rozprestrieť šatku, aby sa dozvedeli, čo je na nej napísané. Je však otázne, koľkí tak učinili.

______________________________________________________________

Autorka ukončila v roku 2012 magisterské štúdium na Fakulte výtvarných umení v Ateliéri intermédií. V súčastnosti žije a pracuje v Bratislave.

______________________________________________________________

Foto: Gabriel Kuchta

Martina Kopecká | Narozena 1985, vyštudovala Pedagogickú fakultu na Trnavskej univerzite a následne odbor výtvarné umění–konceptuální tendence na FaVU VUT v Brne. Pôsobila ako učiteľka odborných predmetov. Je spolupracovníčkou online platformy pre súčasné umenie Artyčok.tv (od 2013), prispievateľkou do časopisu Vlna (o súčasnej kultúre a umení) a Artalk.cz.