Ján Vasilko / Pětiletka / Galerie města Blanska / Blansko / 25. 2. – 23. 3. 2012 

Diana Majdáková o práci Jána Vasilka

Vasilkova maľba sa dlhodobo drží vyhraneného výtvarného programu, vychádzajúceho z „romantického“ nadšenia pre výrobné a úžitkové stroje, rôzne mechanizmy, výrobné haly a roboty. „Stroje“ vo Vasilkových obrazoch plnia funkciu hrdinov príbehov, nositeľov ideologických či filozofických odkazov a symbolov. Dôležitým momentom je absurdita vo „frankensteinovskej“ výmene rolí človeka a jeho výtvoru – neživého mechanického predmetu. Autor sa v rámci tohto „transformačného“ procesu neustále voľne pohráva s klasickou ikonografiou, pričom využíva jej formálne i obsahové dogmy. Vlastné výtvarné prevedenie maľby korešponduje s jej technicistnou námetovou základňou. Dominuje jej extrémne čistý rukopis, geometrická presnosť línia, čisté plochy tvoriace jasné kompozície a utlmená farebnosť. V posledných prácach prechádza ku grafickejšiemu vyjadreniu, maľba sa stáva takmer monochromatická a založená predovšetkým na lineárnych vzťahoch. Vasilkov osobný vzťah k “starým či novým strojom a poľnomechanizmom” svojho času vyústil aj do založenia Strany Železných spolu s podobným „utopickým romantikom“, Petrom Králikom.

Monika Vrancová o své práci:

V pracach prepajam farbu, kolaz, kresbu a charakter materialu, kde za najpodstatnejsiu povazujem imaginaciu. V prvej serii s temou Temneho lesa som sa zaujimala o metaforu ludskej mysle, o utajovane stranky luskej povahy, ktore pochovavame , potlacame a snazime sa zabudnut, ze existuju. Vyjavy som pripodobovala temnosti lesa a funkcnosti zivota v nom. Pouzivala som tmave farby a kombinovala expresivne vyobrazenie s geometrickymi prvkami. Toto je ovela zretelnejsie na novsej serii „Kaleidoskpo temneho leasa“, kde sa aj dalej venujem teme, ale prechadzam viac ku kaleidoskopickemu klamaniu, „krasnej“ farebnosti, vyzdvihnutej geometrickymi prvkami a tak abstraktnosti a nemoznosti predstavy smrti. Zakladom sa tak stava len naznak lesa, vyraznejsia abstrakcia a geometrizacia a tema samotneho rozpadu a rozkladu, ktory ovela viac odkazuje tiez na pouzivany material – sadrokarton- na jeho nicivost, smrtelnost a nestalost no na druhej strane moznost az prechodu ku geometrizovanej soche tiez s prvkami „skutocnej pritomnosti smrti“- pouzite lebky a kosti. V poslednej dobe prechadzam az k soche ale so zachovanymi prvkami malby material prechadza z plosneho do priestoru a fragmentizacii vacsich geometrickych prvkov. Moja autorska technologia spociva v spojení maľby, grafickych a socharskych pristupov. Namiesto platna, rozhodola som sa – po niekoľkých pokusoch na rôznych materiáloch – tieto princípy aplikovať na sadrokartónové dosky. Rypanie, strihanie, rezanie, vŕtanie, a mäkké strhávanie vrstiev ma odkazovať na archeologický prístup – hľadanie pod povrchom, hľadanie zabudnuti ci spomienok z temných lesov a zámerne použite nasledujúce materiálové vlastnosti: Farba: akryl v protiklade povodnej farbe materialu teda sivej, hnedej a bielej štruktúre. Zvieracie lebky, namiesto ludi niesu bezdôvodné. Su chraniacimi totemami a brania samoznicujucej podstate cloveka ale aj strachu zo smrti, na druhej strane ale tiez predstavuju vizualne zhmotnenu pritomnost smrti ako najtemnejsiu pripomienku ludskeho zivota kde jedinou zachranou je samotna ludska imaginacia predstavena vo farebnych geometrickych tvaroch.

Galerie města Blanska

Dvorská 2

678 01 Blansko